HK JAMES Tatranská Polianka

Marián Bobovčák

Meno “prezývka” priezvisko: Marián „Boboš“ Bobovčák.
Bydlisko: Poprad od roku 1984 vo výške 722m nad morom, predtým Košice.
Dátum narodenia a miesto: 13.8.1958, Bardejovská nemocnica.
Zamestnanie: Vedúci klinického laboratória, biochemik, imunológ.
Od kedy lezieš: Leziem od roku 1958 a v tom roku už aj chodím. V horách od roku 1974, ale v Tatrách som zahájil svoju kariéru organizovaného lezúňa Motykovou cestou na Širokej veži v 1978, rovnako aj na cvičných skalách, ako sme ich vtedy volali, kým nevznikli skalkári.
Spolulezci: V Košickej ére: Ondrej a Štefan Brižek, Čičo – Veščičík, Peťo a Ada Tomkovci, Jožo Kaprál, Jožo Palásthy, Berco-Burcák, Paťo, Karol Juríček, Mišo Nagy a mnohí ďalší lezci a lezkyne v horách, ľadoch i na skalkách. V Popradských časoch som sa naviazal na horské lano s Milanom Vodákom, Ivou Frankovou*, Lukášom Moštěkom, Ivou Orlovou, Rudom Knutom, Meďom Medvecom, Mirom Komorom a na skalkách i s ďalšími.
Kluby: Slávia UPJŠ Košice, momentálne HK James Tatranská Polianka.
Najvyššia dosiahnutá výška: V Alpách Mont Blanc, v Južnej Amerike vrchol Bonette 5004 m. a Aconcagua cca 6000 m.
Počet výstupov v Tatrách: V rannej mladosti som si cesty nezapisoval lebo som netušil, že raz budem mať svoj profil, ale odhadujem to po zrelej úvahe na nejakých 250-300. Asi 20-30 ročne. Koncom 80 rokov som liezol málo, lebo som pracoval na Nobelovej cene, ktorú mi vyfúkli, takže som sa k intenzívnejšiemu lezeniu vrátil až potom.
Cesty: Keď si spomínam na cvičné skaly tak to bolo 6 až 6+ na vápenci a vtedy i nejaké Áčka, Janošíková Bašta, Turniská, Zádiel, Vtáčnik, Sitno,Dreveník, Kalamárka atď, i zahraničné Arco, Finale, Paklenica. Na pieskoch som liezol asi najťažšie Prásknutí Bičem a Kapelníka. V Tatrách VI+ a do A2, v súčasnosti Paklenica 6b, a v horách dám VI+ a nejaké to áčko, keď sa veľmi bojím dám i VII-. Mám rád zimné mixové lezenie a tiež ľady. V Tatrách sú moje najťažšie cesty spojené väčšinou s dramatickými podmienkami, taká bola v posledných časoch Stanislawského a Poľská cesta na Galérku, Cagašík na Stredohrot či Gálfy-Kurila na Granátovej stene. Ako na krásne cesty si spomínam na Batizák napr. Kutta, Čihula, Šádek na Kolový, Puklinu v Platni či Puškáša v Lomnici, cesty na Ošarpancoch, Volovke, Čiernom, Širokej veži, Ostrom atď. Najťažším pre mňa vôbec bol 1. zimný priestup Kvasničkovou cestou na Javorákoch v kovaných mačkách v roku 1981. V alpách Ciarforon. Midi, Tacul, V Bergeli Badil, Cengalo a ďalšie do VI+. Najďalej som liezol na Lofotoch. Preferujem klasické logické cesty. V súčasnosti mám asi len jeden tatranský pytel a to Pilier Ganku z Kačice tri pokusy - tri bivaky a ústup pre zlé počasie.
Iné: Bobošova fotogaléria
Ostatné aktivity:

• Za prvú outdoorovú aktivitu v svojom živote považujem prepady Domčekárov od Hornádu našou kolobežkovou bandou z Mieru. V mladosti som pôsobil ako pubertálny mineralóg a jaskyniar v honbe za drahokamami, a expert na výbušniny v honbe za krakatitom, trošku som i vetroňoval, teraz lietam už len pri lezení. Pestujem rekreačný skialpinizmus, lyžujem od vynálezu umelej sklznice, rád sa túlam peši, bajkom i na vode.
• Koníčky: dobrodružstvo, za socializmu horské pašeráctvo, tatranské bivaky, prírodné vedy, programovanie, literatúra a poézia to všetko pasívne i aktívne, milujem dramatické počasie, túlanie na bajku, ak ma niekto vezme i na vode a ak nie tak peši. Momentálne plychtím Tatranského webového horosprievodcu nepochopený a zatracovaný.

Na vrchole Badilu v Bergelli.