Slavkovská priehyba - Komín.
Na Mateja škovránok zaspieva, alebo Slavkovská priehyba - Komín.
V nedeľu zavšas ráno mi zaspieval na balkóne škovránok. Bonzoval že sa blíži jar. Celkom som privítal také prebudenie, lebo v noci sa mi snívala “Apokalypsa podľa Jána” a musím povedať, že nie po prvý raz. Začalo to mohutným hrmením a zemetrasením, zem pukala, na oblohe začali vybuchovať supernovy a z neba sa valíla síra a oheň. V rozpukanej zemi bublalo rozžeravené bahno a chlpaté paže s diabolskými pazúrmi sa ma snažili čoby hriešnika stiahnuť do horúceho pekla. Že by to predzvesť teplého slnečného dňa vo Velľkej studenej doline?
Minulú nedeľu sme chceli ísť liezť do Dolinky nad Vareškovým plesom, SZ múr tiahnúci sa od Slavkovskej stráže po Slavkovskú kopu. Prišla však strašná kosa, v sobotu zamrzli v doline dvaja skialpinisti. Tak z lezenia bolo len fotenie do sprievodcu.
Oželeli sme Lomničák plánovaný ďalší víkend a naložení matrošom sme sa v túto nedeľu vybrali tamtiež. No predpoveď sa asi sekla, na oblohe chmáry a v doline prudký nárazový vietor metal do očí bodajúce kryštáliky. “Kurňa zasa kondičná túra, idem to aspoň obzrieť”, vravím Ivke nad Vareškovým plesom,” a ty choď chytiť flek na chate.”
Na to že sme vstávali skoro, Ivku skoro ani nenachádzam medzi rozkrákorenými skialpinistami. Plná chata. Tak posedíme hodinku, dve, nie je kam sa ponáhľať. Objavuje sa Rado z Martina a pár známych. Som smutný, že sa nám zasa nepodarí nič poliezť, a Rado nás chce utešiť: “borovičku, horec, vodku? “. Odmietame. Náhle sa za oknom rozjasnilo - slnko ! Ideme ! Ešte pred chatou nasadzujeme sedák a mačky, ako cepri v Chamonix a hajde miešať varešky. Aj vietor sa trochu uklidnil. Vysoko pod Slavkovským sedlom pozorujeme skupinu asi 40 horskáčov na lyžiach ako smerujú do prísnej rezervácie, do Slavkovskej doliny.
Posledné topo
Nastupujeme o 13 tej - ideálny čas na nástup. Vyhliadli sme si výrazný hlboký komín, ktorý sa vrezáva do trojuholníkovej steny pod Slavkovskou priehybou. Dno komína je zmes snehu a oľadnených skaliek.
Prvú dĺžku ťahám asi do polovice komína, aspoň prúžky tvrdého alpského snehu umožňujú delikátny postup, predné hroty a zobáky v ňom držia. Špekulujem z istením, pravá časť komína je šrot a ľavá kompaktná skala so slepými špárkami. Po 30m obzerám veľkosť podlahy a konečne nachádzam čosi na skobu zdes - asi jediné - robím štand tušiac, že ani nado mnou to nebude o nič lepšie.
Zmrznutá Ivka radšej pokračuje s víziou, že teraz to aspoň nebude podlaha, komín sa zužuje a skolmuje. Potreba tepla sa mení na horúčavu, na 30 metroch dve skoby v tom istom lokri. Ale milosrdný strúžik stvrdnutého snehu a nedržiaceho ľadu určuje smer.
S Ivkiným výkrikom “som ľadoborec”, sa rozhodujem, že skobu tu nechám, a viem, že komín je za nami. Kufrujeme lano a ďalej postupujeme súčasne, naviazaní nakrátko, pekným ľahkým mixovým lezením žliabkov v trávach a skalkách až na vrchol trojuholníkovej veže. Tá pokračuje ostrým hrebienkom doľava až k strapatým vežiam roztrúseným v Priehybe. Niečo po 16 tej sme na hrebeni. Ešte vybehneme zo 15 m na vrchol Veľkej Vareškovej strážnice (kvôli Spyrosovi) a zbehneme Slavkovskou Jamou k Sedlu pod Jamou a žlabom medzi Slavkovskou vežičkou a Slavkovskou strážou do doliny. Obaja sme spokojní.
