Klubová činnosť vo februári 2009
15-02-2009
Skialp Velická dolina
Miro Štěpán a Kamzík
15-02-2009
Dubnické Opálové bane
Iva, Samo, Boboš a Oldo s rodinou
22-02-2009
Skialp Patria a Predná Bašta
Robo, Rudo a Spyros
Javorová dolina
28-02-2009 - 29-02-2009
Klubová akcia Javorová dolina, 28.2.-29.2.2009 – Iva, Juro, Oldo, Boboš, Robo, Spyros
Odhodlaní a plní ideálov vyrážame v piatok doobeda smer Javorina a Javorová dolina. Cestou priberáme Jura Milčáka, posilníme sa v bufetíku pri zjazdovke – obdivujúc drevené lyže z minulého storočia nad hlavou - nahadzujeme „batôžky“ , lyže a hurá…
Batohy ťažknú a pretože Juro je mladý a silný a bez lyží, berie starine topánky na svoj chrbát v rámci tréningu. Na horárni vyzdvihneme kľúče a šliapeme pomaly k cieľu. Plány sú veľké – ešte dnes pozrieť pod stenu a naštudovať možnosti výstupov.
Chyba lávky: od horárne pod Muráňom končí pohodlná cesta pre peších, a tak smutne berieme topánky z Jurovho chrbta a prihadzujeme na naše svinky, tréning, netréning – bude toho mať chlapec pešo aj tak plné zuby.
Cestou s chuťou využívam Majove cigár - pauzy na zhodenie bágla a narovnanie chrbta, a sem tam si tiež bafnem – však pohoda, klídek cigáro…
Tesne pred chatou ma šmarí do snehu – to už totálne kapitulujem, lebo sa neviem v záveji postaviť na vlastné, a tak zhadzujem lyže a ako somár to všetko vlečiem posledných pár metrov. Len čo sme dnu, po chvíli buchoty trepoty a je tu Oldo! Juro sa vraj vlečie a ešte najmenej hodinu sa vliecť bude – dvojvajcového snehu fúra. Horár nás požiadal trochu očistiť strechu. Oldo sa úlohy zhosťuje s chuťou. Kde máme lopatu? Á tu si dáme polienko, tu si ho položíme a tak- sakra, kĺže to. Tak to si musíme vziať mačky – ha há prvovýstup už mám, ale je to tu previsnuté - jeho monológ je počuť po celú dobu, počas ktorej bojoval na streche.
Já medzitým zakladám oheň. Hlúpa. Pri toľkom množstve snehu na streche, možem aj celú trafiku spáliť, keď je komín pod snehom! Áno, áno – už to bude kričí Oldo a prehupne sa za hrebeň strechy a tromi hmatmi oslobodzuje komínčok. Ale môjmu trápeniu s ohňom nie je koniec. Pec aj chata sú vymrznuté, nič nechce horieť. Opäť sa sa do akcie púšťa Oldo, a pri podrobnom prieskume skrine nachádza farbu v spreji. Pekne nasprejuje všetky triesky a cez dierku v dverách strieka pod tlakom farbu. Horí oheň, horí pec, horí farba – hurá horíme!!
Vodu sa ani nesnažíme nájsť – páni budú chodiť vpravo, sneh na vodu zľava – velí opäť Oldo. A tak beriem hrniec a nosím a nosím. Nejaké pohľady do steny a študovanie nástupu sme už dávno pustili z hlavy fučí a sneží. Konečne prichádza aj Juro.
V noci okolo 23,00 prišiel aj Miro Komora. Vraj ešte stále sneží. Ráno sa nič nezmenilo, sneží, ale sem tak sa už ukáže slnko. Raňajkujeme, balíme sa pod stenu, ale naľahko. Nemá to zmysel, ideme len pokukať po doline, v tomto sa liezť nedá – teda hlavne ako zostúpiť bez lavíny? Miro bol najrýchlejší, už je pod stenou Javorovej stráže, a nepoškvrneným prašanom lyžuje za Jurom, ktorý sa zasa trápi vajcovým snehom dole. Ja, Maroš a Oldo sa zhodujeme na ceste do Čiernej Javorovej – Oldo tam ešte nebol a tak si vychutnáme zjazdík v prašane a šlapkáme si fotiac do doliny.
Sem tam sice hodíme tigra – predsa len s volnými pätami a pri toľkom snehu – ale o to väčšia sranda. V Čiernej pokukáme po doline, pofajčíme, a hajdy nazad. Chyba lávky – kopa snehu, les á…trocha sme sa sekli. A možno aj nie – ale ešte som cez ten potok nešla tak, aby sa o tom nedala napísať story. Fotodokumentácia môže byť pod názvom: Akvabely pred potopením.
K večeru prichádza Robo a Spyros.
Večer navrhujem Majovi premiestniť sa na južnú stranu Tatier, lebo tam možno počasie bude priaznivejšie aj lezeniu, nie len romantike. Javorová bola nádherná – prašánek, iskriaci na slnku, machy vlajúce vo vetre, ticho….krása, ale aj tak utekáme s Majom na Juh Tatier.
V Nedeľu ráno vzhľadom k množstvu snehu volíme takú cestu, kde bude do doliny vyšliapaný chodník, a z ktorej bude najbližšie ku stene – takže Mlynické Solisko. Meďo tam šiel nejaký hrebeň, prý za II. Ideálne. Neberieme skoro nič. Jedno lano, 3 skoby, 3 friendy, slučky. Nastupujeme do steny, ale akosi to nejde. No čo už, ideme kúsok viac doprava. Radšej sa naviažeme, je to nejaké strmé, potom lano hodíme do bágla.
Nehodili sme, strmé to bolo až do konca, namiesto ľahšie to bolo stále ťažšie. Asi sme mali ísť hneď doľava, sme zle, hovoríme si. Musíš doľava, určuje smer Majo: no keď musím, tak musím. Traverzujem, balansujem, vyzliekam rukavice, používam cepín tam, kde nedočiahnem, pomaly sa presúvam za hranu, cez žlabík a….no vľavo som, ale aby som povedala pravdu, že aj niekde inde, len nie v pohodovej dvojke. Doberám Maja a meditujeme čo ďalej. V ceste sme správne, to je tá veža, na ktorú sme mali doliezť, ale je plno hodín a potom nám dáva zbohom môj cepín a usídli sa pod skalou – jasná výzva. Zlaňujeme za skalné hodiny, berieme cepín a ustupujeme do doliny. Ako to ten Meďo išiel sólo? Ale čo, na tu biedu sme si zaliezli, deň bol krásny, len na konci troška hmly. S dobrým pocitom odchádzame domov.
Večerná sms: Tak tá cesta je za IV a traverz za V+. No nie sme šikovní?
Iva F.
